Nedávno sme cestovali s kamarátom pozrieť Maťku, ktorá tam študuje. Bolo nádherne, obdivovali sme katedrály aj predavačov obrazov, zeleninový trh i ľudí. Vychutnali si morské potvorky v reštaurácii a tešili sa. Až na to, že tí okoloidúci na ulici boli zvláštni...Kamarát sa najprv zvedalo obzeral a keď sme v priebehu dvoch hodín stretávali už piatu dvojicu bozkávajúcich sa chlapcov, spýtal sa: „ To je čo? Sú tu všetci homosexuáli? “ Moja odpoveď: „ Veď vo Francúzsku je to bežné “, ho veľmi neukľudnila. Ďalej skúmavo sledoval všetky skupinky a dvojice naokolo, ľudí, ktorí sa stretávali, alebo lúčili. Dospelých mužov, dievčatá aj deti; starých dedkov, mamičky. Zmiešané hlúčiky i tých rovnakého pohlavia. Všetci sa vrelo objímali a bozkávali.
Francúzi sú už raz takí, nepomôžeš si. Podľa regiónu, z ktorého pochádzajú, si pri stretnutí vymenia dva, tri alebo štyri bozky na líce. A má to svoju logiku. Veď sme v Descartesovej krajine. Jeden bozk prijímame a druhý sami dávame na nastavené líce. Líčka máme dve, tak to isté ešte raz. To sú štyri božteky. Na druhý deň sme sa mali ísť zoznámiť s Maťkinými kolegami a priateľmi. Stále mám pred sebou vystrašené oči môjho kamaráta: „ Ale ja sa nebudem musieť bozkávať s chlapmi, však? “
